Prišiel čas na ďalšie štyri príbehy cisárov, ktorí vďaka dielu Gaia Suetonia Tranquilla inšpirovali zostavenie fascinujúcej kompilácie na želanie, ktorá sa skladá z 12 autentických mincí, ktoré pochádzajú z doby pred dvomi tisíckami rokov. Mimochodom, práve tieto historické mince sú fascinujúcim dokladom vyspelosti a vysokej kvality numizmatiky spred 2000 rokov. Aký kontrast s dnešnou hektickou dobou, kedy väčšina vecí neprežije jeden rok!

Mince nesú portréty cisárov, ktorých biografie Suetonius zachytil celkom v ôsmich knihách svojho slávneho diela. Do dnešného dielu nám zostalo ešte sedem cisárov a tri knihy, to je celkom poriadne sústo. Doteraz to išlo pekne pravidelne – jeden cisár, jedna kniha – jedna kniha o Cézarovi, druhá o Augustovi, tretia o Tiberiovi, štvrtá o Caligulovi a piata o Claudovi. To má poriadok! Ale sedem cisárov a tri knihy? Poďme na to!

Šiesta kniha – Nero

Denár cisára Nera
Denár cisára Nera

Šiesta kniha Suetoniovho diela je navyše tiež venovaná len jedinému cisárovi! Má názov Nero a obsahuje biografiu Nerona Claudia Caesara (vládol v rokoch 54 – 68 nášho letopočtu).

Nero (rodným menom Lucius Domitius Ahenobarbus) sa stal rímskym cisárom po smrti svojho strýka Claudia. Počas panovania sa sústredil na diplomaciu, obchod a kultúrny rozvoj. Bol naklonený umeniu, a tak nechal vybudovať početné divadlá a podporoval konanie rôznych hier a umeleckých súťaží. Napriek tomu je jeho vláda spájaná skôr s tyraniou a extravaganciou. Je známy nariadením mnohých popráv a samovrážd. Neblaho sa preslávil zločinmi spáchanými na svojich príbuzných alebo blízkych, predovšetkým vraždou svojej matky Agrippiny, manželky Octavie, adoptívneho brata Britannika a vychovávateľa Seneku. Siliace nepriateľstvo voči nemu vyústilo v roku 65 v rozsiahle sprisahanie, ktoré sa však Nerovi podarilo potlačiť. Po troch rokoch sa proti nemu opäť vzbúrili miestodržitelia niekoľkých provincií (medzi nimi aj Galba a Otho, ktorí budú mať v našom príbehu tiež svoju úlohu). Pretoriánska garda mu vypovedala poslušnosť a Nero sám ukončil svoj život samovraždou.

Siedma kniha – Galba, Otho Vitellius

Denár cisára Galba
Denár cisára Galba

Siedma kniha zachytáva životné osudy ďalších troch cisárov, ktorí sa po Nerovej samovražde jeden po druhom ujali moci. Ich obdobie je datované na koniec roku 68, kedy sa vlády ujal Galba. Ten vládol aj na začiatku roku 69. Po jeho smrti ho na niekoľko mesiacov vystriedal Otho, a toho zas na niekoľko mesiacov Vitellius. Vitelliova vláda tiež skončila pred koncom dramatického roku 69, ktorý je tak do dejín navždy zapísaný ako “rok štyroch cisárov”.

Servius Sulpicius Galba sa ešte pred nástupom na cisársky trón preslávil svojou pozoruhodnou politickou kariérou. Bol konzulom, potom miestodržiteľom v Hornej Germánii a prokonzulom v Afrike. V roku 68 zosnoval so svojím spojencom Othonom vzburu proti Neronovi, ktorá skončila Nerovou samovraždou a Otho bol povolaný stať sa cisárom. No jeho strohá a prísna politika ho čoskoro pripravila o podporu.

Pretože nový cisár nemal žiadne žijúce potomstvo a navyše dosiahol veľmi pokročilý vek, chcel sa jeho spojenec Otho stať jeho nástupcom. Galba bol pri moci sotva pár mesiacov, keď mu v januári 69 odopreli vojaci v Hornej Germánii poslušnosť a prevolali cisárom svojho veliteľa Aula Vitellia. Galba preto prikročil k ustanoveniu svojho následníka, nevybral však Othona, ale mladého aristokrata Luciu Calpurnia Pisona Liciniana. Othová neochvejná dôvera v Galba bola zlomená. Niekoľko dní po Pisonovej adopcii Galbom sa Otho pomstil. Napriek neutešenej osobnej finančnej situácii, zapríčinenej jeho predchádzajúcimi rozmarmi, zhromaždil dostatok peňazí na podplácanie gardistov a nechal Galba i Piso Liciniana kruto zavraždiť. Po boji sa Otho vrátil do vojenského tábora a ešte v ten istý deň, na konci januára roku 69, bol senátormi vyhlásený cisárom a obdarený patričnými kompetenciami.

Denár cisára Othona
Denár cisára Othona

Otho, poučený z Galbovho strmého pádu, usiloval o zmier medzi rôznymi mocenskými skupinami, bol zhovievavý ku pretoriánskej garde a snažil sa tiež vynahradiť provinciám predchádzajúcu Galbovu lakomosť rozdelením štedrých darov tamojším občanom. Napriek tomu zostávali senátori hlboko rozrušení Othonovým nástupom na trón.

V rovnaký čas sa rozhorela vzbura légií na Rýne, ktoré nakoniec vyhlásili Vitellia cisárom a začali postup smerom do Talianska. Otho sa pokúsil dosiahnuť s Vitelliem zmierenie ponukou zdieľanej vlády nad ríšou, a keď neuspel, vrhol sa do príprav neodvratne sa blížiaceho vojnového stretu. Jeho stratégia spočívala v uskutočnení rýchleho, pozornosť odvracajúceho útoku, ktorým by si zaistil čas na zhromaždenie svojich rozptýlených síl. Otho aj Vitellius disponovali nemalú vojenskú silou, Othonove jednotky však boli viac rozptýlené a trvalo im dlhší čas sa presunúť k centru boja. Skúsení velitelia légií nabádali Othona, aby sa vyvaroval boja a vytrval do príchodu posíl. Ten sa však nakoniec priklonil k okamžitej konfrontácii s nepriateľmi. Došlo k bitke pri Bedriaku, kde si Othonoví vojaci počínali veľmi zdatne, napriek tomu boli porazení a vzdali sa víťazným vitelliovcom.

Otho, ktorý si uvedomoval, že výsledok stretnutí bol výrazne poznačený jeho vlastnou nerozvážnosťou, sa rozhodol už v boji nepokračovať. Vyhlásil, že “možno skôr ospravedlniť, keď zahynie jeden na miesto všetkých, ako mnoho kvôli jedinému”, a spáchal samovraždu ľahnutím na svoj meč. To bolo v apríli 69. Cisárom bol následne prevolaný Aulus Vitellius, ktorého panovaniu v Ríme bol súdený tiež len krátky čas.

Denár cisára Vitellia
Denár cisára Vitellia

V júli 69 sa vzbúrili vojská v Egypte, Sýrii a Judei, ktoré svojím cisárom povolali svojho obľúbeného vodcu Vespaziána. Ten sa rozhodol upokojiť obrovskú neistotu a nervozitu medzi obyčajnými ľuďmi aj vojakmi, a začal konať. Jeho vojská vtrhli do Ríma a prinútili Vitellia a jeho vojakov ku kapitulácii. Počas pouličných bojov bol Vitellius zabitý. Písal sa december roku 69 a cisárom sa stal Titus Flavis Vespasianus.

2 Komentáre

Napísať odpoveď pre Prvé dva životopisy rímskych cisárov Zrušiť odpoveď

Vložte svoj komentár
Zadajte svoje meno